Naši susedia sýkorky

Autor: Karin Süvegová | 13.10.2019 o 10:03 | (upravené 14.10.2019 o 7:58) Karma článku: 5,00 | Prečítané:  1961x

Rozhodla som sa trochu lepšie spoznať vtáčiky, ktoré o nás nemajú až takú zlú mienku a často sú našimi susedmi.  Ak máte čas a chuť, môžete sa so mnou vydať na výpravu do ich sveta.    

Mali by sme začať tým,  ako vyzerajú

Dovolím si vynechať nudný opis ich zovňajšku, našťastie, máme nejaké obrázky. Iba doplním pre lepšiu predstavu, že sýkorka veľká meria asi 14 cm a váži 17 g a belasá 11 cm a 12 g. Mláďatá pôsobia ako nedomaľovaná verzia svojich rodičov. Samci a samičky vyzerajú takmer rovnako, aspoň nám sa to tak javí. U sýkorky veľkej je rozdiel v čiernom pásiku na brušku, ktorý je výraznejší u samcov, u samičiek je tenší a taký nedokončený. Sýkorky belasé sa zdajú rovnaké iba nám, pretože náš zrak nedosahuje dokonalosť vtáčieho. Svet týchto vtáčikov je však farebnejší ako náš, vidia aj v ultrafialovom svetle a v ňom sú samčekovia výraznejší. A čo krajší samček, to svetlejší. U sýkoriek sú to oni, ktorí musia zaujať partnerku svojím vzhľadom. 

Kde žijú

Sýkorky si pre seba zabrali územie Európy, severnej Afriky, Sundských ostrovov, Blízkeho východu, miestami sa dajú stretnúť aj v strednej Ázii. U nás preferujú nižšie polohy, sýkorky veľké sa vyskytujú asi do 1300 m. n . m. , belasé do 1100, hory a ihličnaté lesy nemajú v obľube. Sýkorka veľká je taký mestský typ, rada žije v blízkosti ľudských obydlí, kde sa vždy deje niečo zaujímavé. Sýkorka belasá je trochu introvertnejšia, odťahuje sa viac do parkov, veľkých záhrad, hájov a remízok. Páčia sa im svetlé lesíky a zo stromov majú slabosť pre duby. Na duboch býva totiž veľa hmyzu a sú ako otvorená reštaurácia, samozrejme, pokiaľ niekto nedostane nápad striekať stromy z lietadla. To sa potom reštaurácia zatvára. 

Sýkorky sú, podľa novších zistení, sťahovavé vtáky. Naše sýkorky sa v zimných mesiacoch presúvajú južnejšie, u nás trávia zimu vtáky zo severnejších oblastí. Mladé vtáky sa, okrem toho, radi potulujú, kľudne si zaletia aj 100 km od domova. Zimu tieto družné vtáčiky trávia vo svojich sídliskách, pričom sa združujú do, často zmiešaných, kŕdľov s inými druhmi sýkoriek, mlynárkami a inými spevavcami, sú celkom tolerantné. Pri zbieraní potravy si nekonkurujú, na stromoch napríklad sýkorky veľké prehľadávajú spodné konáre, kým ľahšie sýkorky belasé sa postarajú o tie vyššie a celkom hore operujú mlynárky, ktoré nevážia skoro nič. Na kŕmidlách je však situácia trochu iná a často tam vládne akási hierarchia.    

 Z čoho žijú 

To nás predsa v škole učili, že zbierajú chlpaté húsenice. Samozrejme, nielen. Živia sa hmyzom, hlavne tými húsenicami, ktoré tvoria 75 % ich jedálneho lístka,  ale aj bzdochami, voškami, pavúkmi, čo sa im podarí uloviť. Nesmie to byť veľmi rýchle, sýkorky majú veľa schopností, ale medzi špičkových letcov nepatria. Výnimočne sa z nich stávajú skutoční dravci a zjedia aj mláďatá iných druhov vtákov.  Keď pominie čas hojnosti, vyhľadávajú aj drobné plody, semená, púčiky, orechy, bukvice. Do orechov a bukvíc vedia vysekať otvory, cez ktoré vyjedajú vnútro. Vyberajú aj semienka z borovicových šišiek. V zime sa často vyskytujú aj v trstine na brehoch vôd a zbierajú z nej zimujúci hmyz. Ten vyberajú aj spod kôry a sýkorky veľké kôru stromov a pukliny v nej používajú aj ako skrýše, kam si odkladajú semená, ak majú nejaké navyše. 

Sýkorky sú výnimčne prispôsobivé a chýbajúce zdroje potravy si v mestách vedia doplniť aj inak. Napr. v Británii, kde si ľudia zvykli objednávať mlieko  a toto im nechávali pred dverami, sýkorky onedlho prišli na to, ako sa do fliaš dobiť. Tento fakt spomína vo svojej knihe Tao prírody Rupert Sheldrake , kde píše, že sýkorky sa naučili otvárať vrchnáky od mlieka veľmi rýchlo, akoby naraz na veľkom území. No a ak máte doma nevysvetliteľné diery na sieťkach proti hmyzu na oknách, páchateľom tiež môžu byť sýkorky. Doma sme sa dlho čudovali ako sa tam tie diery robia, potom sme  pristihli páchateľov ako rozoberajú pletivo, zrejme objavili nejaký hmyz za ním. Nepohrdnú ani syrom, ako sme zistili. Boli sme v jedno veľmi upršané leto na dovolenke v Tatranskej Lomnici, dosť času sme trávili povaľovaním sa a čitaním v izbe hotela. Okno sme mali otvorené dokorán. Priletela sýkorka veľká, poobzerala sa, nám venovala iba letmý pohľad a sústredila sa na stôl, kde bolo nejaké jedlo. Zo všetkého si vybrala tavený syr, ktorý bol zabalený v alobale. Myslím, že musela vedieť, čo to je, hneď ho začala vybaľovať, najedla sa a odletela. To potom robila každý deň. Keďže pritom robila dosť veľký neporiadok, alobal rozhadzovala dookola, nechávali sme jej tam vždy jeden syr vybalený.  

Ako komunikujú

Sýkorky sa vedia veľmi dobre dorozumievať širokou škálou zvukov a mimikou. Zistilo sa, že každá populácia má vlastný dialekt. Spevavé sú predovšetkým samčeky, ktoré musia prilákať samičku a oznámiť verejnosti, že si obsadili nejaké teritórium. Najviac spievajú ráno, začínajú už pár minút pred východom slnka a po poludňajšej prestávke si trochu zaspievajú ešte večer. Ich hlasové prejavy sa líšia, spev niektorých je pomerne bohatý a komplikovatý, kým iné si vystačia s jednoduchým volaním. Sú celkom uznávanými spevákmi vo vtáčej ríši, niekedy inšpirujú aj iné druhy, napr. trsteniarika spevavého. Kým k tvorbe svojich piesní pristupujú kreatívne, nadávajú v medzinárodnom jazyku. Vedci konštatujú, že výstražné volanie vtákov je u väčšiny druhov veľmi podobné a v upozorňovaní na nebezpečenstvo vládne vo vtáčej ríši solidarita. Znie to ako jednoduché drsné volanie. A ak sýkorka na vás otvára zobák a nič nehovorí, nie je to priateľské gesto, vyhráža sa.  

 Kde bývajú

Ako bývanie uprednostňujú dutiny v stromoch, najmä po ďatloch. Ak je však takýchto bytov nedostatok, vedia byť nezvyčajne kreatívne, ubytujú sa v rôznych škárach, skalných puklinách, rúrach, odkvapoch, schránkach na dopisy, starých topánkach a pod. Aj tu sa prejavuje ich inteligencia a prispôsobivosť, rýchlo sa vedia zorientovať v zmenenom prostredí a nachádzajú tu nové možnosti. Ako deti sme s bratom pozorovali sýkorku, ktorá zrazu spadla do jedného z  kovových stĺpikov, medzi ktorými sa ťahal vinič. Šli sme sa pozrieť, či odtiaľ dokáže vyliezť, no ona tam mala hniezdo.

Tieto vtáčiky, nebrániace sa novinkám, obľubujú aj nami vyrobené hniezdne búdky. Tie však musia spĺňať určité kritériá. Podľa pána Kňazeho, by správna búdka pre sýkorku belasú mala mať šírku a hĺbku 90 - 120 mm a výšku 200 - 250 mm, vletový otvor má mať priemer 28 - 30 mm.  Búdka sýkorky veľkej má mať šírku a hĺbku 120 - 140 mm a výšku 250 - 300 mm a vletový otvor 32 - 40 mm. Umiestňujú sa do výšky 2 - 4 m na stromy, či steny budov, niekedy napr. aj na popínavý brečtan. Nie sú vhodné miesta, kde by sa príliš prehrievali, nemali by byť obrátené na juh, či západ. Ak zakladáme búdky, mali by sme myslieť na to, že sa o ne treba aj starať. Strechy by preto mali byť snímateľné, aby sa po období hniezdenia mohli vyčistiť, staré hniezda sa vyhodia a vydezinfikujú sa napr horúcou vodou, ja navrhujem napr. Virkon S alebo Ecocid S. Ak Vás zaujíma stavanie vtáčích búdok, rozhodne doporučujem siahnuť po knihe pána Kňazeho, kde o nich nájdete veľa zaujímavých informácií (zoznam literatúry je pod článkom). 

Rodinný život

Páry vznikajú skoro na jar. Samčekovia majú za úlohu obsadiť nejaké územie s dostatkom potravy a hniezdnymi možnosťami, potom začnú spievať o tom, že sú slobodní a dobre zabezpečení. Niekedy spievajú už vo februári. Samičky, kým sa rozhodnú, obzrú si samčeka, aj jeho teritórium. Keď si povedia áno, stavby hniezda sa ujmú predovšetkým samičky. Hniezdo sýkoriek je veľmi precízne postavené a upratané, vystlané zospodu machom, zvrchu zvieracou srsťou.Teritórium, ktoré si bránia, siaha asi 30 m od hniezda. Hniezdiť začínajú v období, keď je už vonku dostatok hmyzu. Ich rodiny sú veľké, znášajú 6 - 13 vajec, niekedy aj 16, najmä sýkorky belasé. Výnimočne ich býva aj viac. Vajíčka sú biele s hrdzavými škvrnami a sedí na nich samička, kým samček má na starosti zásobovanie. Kŕmi samičku, aby nebola nútená vzďaľovať sa od vajíčok a mohla pekne priberať, čo pri inkubovaní vajec potrebuje. Navyše si tým udržiava i jej náklonnosť. Malé vtáčiky, slepé a holé, sa vyliahnu po 12 - 14 dňoch. Potravu pre ne v prvých dňoch hľadá samček, samička ich zohrieva, no onedlho sa k nemu pridá. V tomto období začína naozajstná šichta, rodičia za deň prinesú jedlo do hniezda asi 100 krát, neskôr až 800 krát. A to potrebujú nejakých 130 húseničiek aj pre seba, zjedia asi toľko, čo vážia. Okrem kŕmenia sa venujú aj upratovaniu, prinesú potravu a vynesú z hniezda trus.   Mláďatá kŕmia 16 - 21 dní. Keď sú mladé sýkorky samostatnejšie, začnú pomýšľať na druhú znášku, ktorá býva obvykle trochu menšia. Zaujímavé je, že iba časť mláďat v hniezde býva spoločných, sýkorky totiž i pri všetkej svojej pracovnej zaneprázdnenosti stíhajú byť neverné, a to ako samičky, tak i samčekovia. Nerobia však z toho vedu. Tento model je zrejme úspešný a génová diverzita populácii pomáha. Sýkorky patria k najkratšie žijúcim vtákom, dožívajú sa okolo 10 rokov a zo súrodencov z jedného hniezda sa ďalšej jari dožijú asi dvaja. Preto všetko, čo im pomôže zvýšiť šance na prežitie, je dobré. 

Nepriatelia

Sýkorky sa najviac boja dravých vtákov. Predovšetkým kvôli nim neradi prelietajú cez otvorenú krajinu, ale preletujú skôr medzi stromami a kríkmi. Ich hniezda ohrozujú aj krkavcovité vtáky. Samozrejme, aj mačky, kuny, veveričky občas preriedia ich stavy. No čo ich v súčasnosti ohrozuje asi najviac, je úbytok hmyzu, ktorý je v posledných rokoch evidentný. Neúmerné používanie chemikálií a agresívne kosenie krajiny, zmeny klímy, to všetko zasahuje ich potravinový reťazec. Nepomáha im ani výrub stromov, predovšetkým starších stromov, ktoré poskytujú útočisko a ukrývajú zásoby potravy. Otvorená a prekultivovaná  krajina im nevyhovuje. 

Ako im môžeme pomôcť

Prikrmovanie vtákov v zime pomôže prežiť väčšiemu počtu mladých sýkoriek. Vtáčiky si zvyknú na kŕmidlá, nech ich umiestnime kdekoľvek - na stromy, ploty, balkóny, i na okennice. Dajú sa dokonca pripevniť aj prísavkou na sklo, pričom, samozrejme, treba dbať na bezpečnosť. Na zimné kŕmenie sú najvhodnejšie olejnaté semená, ktoré poskytnú dostatok energie, napr. slnečnica. Sýkorky milujú orechy, oslovujú ich vlašské orechy, ale i buráky, samozrejme nesolené. Zvykom je zavesiť na strom aj polovicu kokosového orecha, majú ho radi, ale v žiadnom prípade im nedávajte sušený strúhaný kokos, ktorý im napučí v brušku. Kokosový orech je vhodnou potravou v zime, ale nie v období hniezdenia, pre mláďatá je nestráviteľný. Dobrým krmivom je aj pšenica, ovos, proso, ovsené vločky, strukoviny ako hrach a šošovica, drobné bobuľové sušené ovocie - hrozienka, ríbezle, zjedia aj krupicovú múku, ale chlieb im nedávajte, môže spôsobovať tráviace ťažkosti. Sýkorky majú radi aj maslo, tuk - hovädzí, bravčový, kačací, husací, mleté mäso, múčne červy. Môžu ozobávať mäso a špik z kostí, kosti však nemajú byť v dosahu domácich zvierat, psov, mačiek, im môžu ublížiť. Nedávajte im však slaninu, údené, solené, korenené, varené mäso, to im škodí. Drobné semená ako ľan, či mak nevedia dobre využiť, ak im ich iba nasypete do kŕmidla, no potešia sa, ak ich zmiešate s nejakým tukom. Pre kŕmidlá platí to, čo aj pre búdky, občas ich treba vyčistiť a vydezinfikovať. 

Sýkorky majú svoje obľúbené kŕmidlá, na ktorých si vytvoria akýsi stravovací poriadok, jedince, ktoré majú ostrejšie lakte, sa môžu najesť prednostne. Obvykle dominujú aj nad väčšími druhmi, napr. zelienkami.  Sú medzi nimi aj sýkorky klamárky, ktoré občas vydajú výstražné volanie ako keby videli nepriateľa, spolok sa rozpŕchne a oni si hodujú, niečo také opisuje aj pán Kňaze. 

Nielen jedlom je však vtáčik živý, okrem neho potrebujú aj príjemnejšie podmienky pre život. Keďže nemajú radi otvorenú krajinu, v mestách im pomáha vysádzanie stromov a kríkov, v poľnohospodárskej oblasti ponechávanie remízok. No proste presný opak toho, čo sa dnes v mestách robí. Dnes ráno som sa prešla po brehu rieky, kde všetko vyklčovali, pôvodná vegetácia nevyzerala asi dosť štýlovo. Nasadili nové malé stromčeky, všetky rovnaké a pekne v rade, ktoré budú stromami za pekne dlhý čas. To sýkorky iste neocenili, pretože pre ne sú dôležité práve tie staré stromy s dutinami a ponukou hmyzu a kríky, ktoré poskytujú úkryt pred dravcami. Také otvorené pláne si, podľa nich, môžeme nechať. No, ale iste, nebudeme predsa kvôli nim, mať každý strom iný. 

V mestách sýkorky ocenia dokonca aj väčšie rastliny v kvetináčoch, ktoré trochu poľudšťujú betónové sídliská, páči sa im aj brečtan na stenách, ktorý ukrýva ich aj hmyz. A vôbec, dobrá je podľa nich akákoľvek výsadba, ktorá láka hmyz, záhradky i ostrovčeky zelene, ktorú nekosia, na sídliskách. Cool sú podľa nich aj živé ploty, napr. z vtáčieho zobu. Krík Skalník im  v zime poskytuje potravu.        

Literatúra, ktorá mi poskytla pomoc a inšpiráciu:

Burne, D.: Všeobecná encyklopédia zvierat. Mladé letá, Bratislava, 2001, 319 s., ISBN 80-06-01114-1

Durrell, G. a L.: Amatérský přírodovědec. Slovart Praha, 1997, 320 s., ISBN: 80-7209-030-5

Engel, F.M.: Pohyb a ríša zvierat. Smena, Bratislava, 1974, 155 s. 

Everett, M.: Fakty o vtákoch záhrad. INA, Bratislava, 1997, 160 s., ISBN 80-8053-050-5

Fryček, M., Fryčková, L.: Poznáváme naše ptáky. SPN. Praha, 1972, 392 s. 

Hanzák, J.: Veľký obrazový atlas vtákov. Mladé letá, Bratislava, 1983, 595 s. 

Hart, M., Selberg, I., Stephens, M., Swallow, S., Tarsky, S., Thomson, R. a kol: Príroda okolo nás. Mladé letá, Bratislava, 2000, 156 s., ISBN 80-06-01035-8

Kňaze, I.: So spevom na vtáčiu svadbu. Atlas slovenských spevavcov. Epos, s.r.o., 2015, 305 s., ISBN: 978-80-89547-35-7 

Kňaze, I.. Vtáčie búdky a kŕmidlá. Epos, s.r.o., 2018, 225 s., ISBN 978-80-89547-56-2

Kol. autorov: Encyklopedie Zvířata od A do Z. Blesk, Ostrava, 1993, 560 s., ISBN 80-85606-22-4 

Kol. autorov: Naša príroda. Živočíchy a rastliny strednej Európy. Bratislava, Reader's Digest Výber, 2000, 432 s., ISBN: 80-88983-03-7

Kol. autorov: Ottov sprievodca prírodou. Vtáky. Ottovo nakladatelství, s.r.o., Praha, 2002, 424 s., ISBN 978-80,7451.367-1

Kol. autorov: Vták. Ikar, a.s., Bratislava, 2008, 510 s., ISBN 978-80-551-1754-6

Korbel, L., Krejča, J. a kol.: Z našej prírody. Príroda, Bratislava, 1981, 345 s

Kőthe, R.: Skrytá tvár prírody. Tarsago Slovensko, s.r.o., Bratislava, Reader's Digest Výber, 2015, 320 s., ISBN 978-80-8097-189-2 

Pittnerová, V.: Sýkorky sú sťahovavé vtáky. Prečo ich teda aj na hornej Nitre v zime vidíme. https://myhornanitra.sme.sk/c/20063844/sykorky-su-stahovave-vtaky-preco-ich-teda-aj-na-hornej-nitre-v-zime-vidime.html

Ritter, L.: Potulky prírodou III. Príroda, Bratislava, 1974, 159 s.

Ritter, L.: Potulky prírodou IV. Príroda, Bratislava, 1975, 159 s.

Saniga, M.: Všetko “naj” o našich vtákoch. Perfekt, 2015, 270 s., ISBN: 978-80-8046-732-6

Sedláková, O.: Bohatstvo vtáčej reči. Magazín poľovníka 1982, Príroda, Bratislava, 1981, s. 62 - 63.

Sedláková, O.: Spev aj úžitok. Magazín poľovníka 1981, Príroda, Bratislava, 1981, s. 51 - 52

Sheldrake, R.: Tao přírody. Gardenia, 1994, 226 s. , ISBN80-85662-10-8

Stichmann, W., Kretzschmar, E.: Nový sprievodca živočíšnou ríšou. Slovo, s.r.o., 1998, 448 s., ISBN 80-85711-33-8

Škárka, B.: Šesť svetov živého sveta.  Mladé letá, Bratislava, 1984, 230 s. 

Uhlenbroek, Ch.: Život zvierat. Ikar, Bratislava, 2009, 512 s., ISBN: 978-80-551-2050-8

Vinicombe, K..,  Harris, A., Tucker. L.: Příručka k určování ptákú. Ševčík, Plzeň, 2016, 396 s., ISBN 978-80-7291-245-2

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?