Bol tak sústredený na svoj prejav, že si ma príliš nevšímal. Asi aj preto, že v tejto rezervácii vtáky považujú ľudí za, v podstate, neškodné živočíchy. Mohla som ho chvíľu sledovať, ako sa predvádza, spievajúc lezie hore - dole po trstine, čechrá si pierka a občas sa poobzerá, či má jeho snaženie primeranú odozvu.
Bolo to v máji, to je čas, kedy samčekovia trsteniarika zaberajú svoje územia a lákajú k sebe samičky. Či nezostanú na ocot, záleží najmä od toho, aké miesto sa im podarilo obsadiť, takže tí, ktorí sa poponáhľali z Afriky, sú vo výhode. Ale aj ich umelecký prejav má svoju váhu. Samček trsteniarika svoje spevácke zručnosti stále zdokonaľuje a samičky to vedia oceniť.
Trsteniarik škriekavý je najväčší zo stredoeurópskych trsteniarikov, je trochu väčší ako vrabec, dorastá do 19 cm. Patrí medzi penicovité (Sylviidae), jeho príbuznými sú napr. penice, kolibkáriky, sedmohlásky, no najbližšiu rodinu mu tvoria ostatné trsteniariky - u nás napr. trsteniarik bahenný, malý, obyčajný, vodný, tamariškový - väčšinou sú si veľmi podobné. Trsteniarik škriekavý, niekde označovaný aj ako veľký, má škoricovohnedý chrbát a letky, zaoblený chvost, bruško belavé až svetlo okrové, má nevýrazný nadočnicový pásik. Nohy sú tmavé a uspôsobené na usadenie sa na steble trstiny, ktorú prstami zovrie ako klieštikmi a nespadne z nej ani počas spánku. Zobák je typický pre hmyzožravé vtáky. Samička sa sfarbením od samčeka nelíši. Kým samička trsteniarika je schopným architektom, samček je skôr umelecky založený a venuje sa spevu.
Tieto sťahovavé vtáky k nám prilietajú v apríli až máji, obvykle sa vracajú na pôvodné hniezdiská v trstine okolo väčších vodných plôch - rybníkov, jazier, mokradí. S ich ubúdaním a vysúšaním jeho stavy u nás mierne klesajú. V súčasnosti tu hniezdi asi 1000 - 2000 párov. Stabilnejšia je zatiaľ populácia v Česku, Rakúsku, Nemecku a Maďarsku, kde sú k jeho životnému prostrediu priateľskejší. U nás sa s ním stretávame predovšetkým na juhoslovenských nížinách. Hniezdi jeden, až dva krát, na Slovensku to často stihne len raz, najmä v severnejšách lokalitách. Koncom augusta až začiatkom septembra odlieta.
Plachého vtáčika málokedy možno vidieť na otvorenom priestranstve, jeho kráľovstvom sú trstinové porasty, kde sa živí zbieraním hmyzu - napr. vodnárok, vodomeriek, potočníkov, korčuliarok, pavúkov, larválnymi štádiami hmyzu, ktoré sa prichytávajú na trstinu, ale občas aj žubrienkami a na konci leta nepohrdne ani zrelými bobuľami. Klesajúce množstvo hmyzu je pre neho asi jedným z impulzov na odlet.
Samček trsteniarika, ktorý zabral nejaké územie, ho v nasledujúcej dobe usilovne obletuje a na každej zastávke si zaspieva. Jeho spev znie asi ako karre - karre - karre - krrrik - krrrik - korr - korr, alebo nejako tak. Spev mladého samca je jednoduchší, starší samček ho zdokonaľuje. Musí, pretože od toho závisí jeho úspech u opačného pohlavia a trsteniariky sú sukničkári. Jedna samička im často nestačí, až 40% ich má aj vedľajší pomer. Často sa s jednou samičkou spári a hneď láka druhú, pričom svojim dievčatám spieva trochu ináč, ako keď si označuje územie. Ale v tomto prípade sa príliš neoplatí byť “tou druhou”, obyčajne odchovajú menej mláďat.
Samičky sú mimoriadne šikovní stavbári, svoje dokonalé hniezda z listov a vodných rastlín upevňujú na trstinu a vystieľajú mäkkým senom, srsťou, perím, takže mláďatká sa majú ako v bavlnke. Hniezda sú hlboké 15 - 19 cm, čo zaručuje, že vtáčatká nevypadnú ani keď sa trstina divoko kolíše vo vetre. Do hniezda znášajú 3 - 5 zelenkastých hnedo-škvrnitých vajec (každá samička ich má trochu iné), po 13 - 14 dňoch sa vyliahne holé potomstvo, ktoré však vyspieva veľmi rýchlo a po 12 dňoch už vedia aj lietať. Okolo 11. - 12. dňa sa vtáčatká začínajú rozliezať po trstine, ale obaja rodičia ich nejaký čas ešte kŕmia. Dospievajú po roku a žijú viac ako 10 rokov.
To, že sú tak dobrými rodičmi, zneužívajú často kukučky. Kukučky majú o rodičovských schopnostiach trsteniarikov vysokú mienku a veľmi radi im prenechávajú starostlivosť o svoje potomstvo. Do hniezda zvyčajne znesú iba jedno vajce, dohromady takto obsadia asi 20 hniezd. Ich mláďatká sú pekní cvalíci a ľahko vyhodia z hniezda malých trsteniarikov. Všetku starostlivosť adoptívnych rodičov majú tak pre seba, čo je nutnosť, keďže sú podstatne väčšie a majú poriadnu spotrebu jedla.
Koncom leta sa vtáčiky vydávajú na dovolenku do strednej a južnej Afriky. Asi za 4 dni sú schopné prekonať vzdialenosť okolo 1000 km, pričom časť ich trasy vedie napr. cez nehostinnú Saharu. Ich zimoviská závisia aj od toho, z ktorej časti Európy prilietajú, populácie zo západnej Európy sa v Afrike ubytujú západnejšie, takže naše trsteniariky sa s nimi nestretnú.
Celý proces sťahovania vtákov je pre nás zatiaľ tak trochu záhadou. Prečo sa sťahujú a ako sa orientujú, je stále predmetom výskumu, no je okolo toho stále viac otázok ako odpovedí. Zdá sa, že vtáky majú zapísané už vo svojej DNA, akým smerom majú letieť, vedia to aj vtáky sťahujúce sa bez rodičov. Avšak celý proces sťahovania nie je čiste inštinktívny. Vtáky sa, ako výskumy ukazujú, vedia orientovať podľa hviezd, aj podľa geomagnetického poľa, vedia celkom presne určiť svoju polohu, čas a “zamerať” svoj cieľ, všetko veci, na ktoré človek potrebuje spústu máp a prístrojov. Neletia však slepo jedným smerom, svoju cestu upravujú podľa toho, ako je to pre nich výhodné, orientujú sa podľa výrazných bodov v krajine, využívajú vzdušné prúdy, poznajú miesta, kde si môžu oddýchnuť a “naobedovať sa”. O tom všetkom sa dozvedáme predovšetkým od čias, kedy sa vtáky začali krúžkovať, čo bolo od roku 1899 a celé to začal dánsky profesor Mortensen. Na našom území sa s krúžkovaním začalo v roku 1909, o čo sa zaslúžila Maďarská ornitologická centrála v Budapešti. Veci, ktoré sa nám dnes zdajú samozrejmé, tak jasné predtým neboli. Síce už starí Gréci v 6 storočí p. n. l. vedeli o ťahu vtákov, no potom na to Európania, ako na mnohé iné veci, “zabudli”. Dokonca ešte aj prírodovedci veľkého formátu, akými boli Linné a Cuvier verili, že vtáky sa na zimu niekam schovávajú, až v 18. storočí sa niektorí vrátili k myšlienke, že sa sťahujú, čo neskoršie výskumy potvrdili
Trsteniarik škriekavý hniezdi v Európe, Ázii, Severnej Afrike a Austrálii v asi 17 rasách. A dúfam, že dlho bude. Viaže sa k prostrediu, ktoré je dôležité pre diverzitu druhov. Jazerá, močiare, mokriny, rybníky obýva množstvo rastlín a živočíchov, pričom ani dve jazierka nie sú rovnaké. Biológia týchto organizmov veľmi citlivo reaguje na všetky zmeny v prostredí, vrátane teploty, chemického zloženia vody, množstva kyslíka v nej a pod. Tieto plochy, okrem iného, udržujú vodu v krajine a stabilizujú klimatické pomery. Na našom území sú vo veľkej miere vysušované, zanášané, sú do nich splavované napr. hnojivá z polí. Na druhej strane, sú tu aj ľudia, ktorí chápu ich význam a vidieť aj snahu o ich ochranu a obnovovanie. Dokonca aj malé záhradné jazierka môžu krajine pomôcť a vniesť do nej viac vlahy a života.
Pomohla mi literatúra:
Betina, V. a kol.: Malá encyklopédia biológie. Obzor, Bratislava, 1975, 560 s.
Dröscher, V. B.: Magie smyslu v říši zvířat. Orbis Praha, 1970, 240 s.
Fryček, M., Fryčková, L: Poznáváme naše ptáky. Státní pedagogické nakladatelství, Praha,
1972, 392 s.
Hanzák, J.: Veľký obrazový atlas vtákov. Mladé Letá, Bratislava, 1983, 595 s.
Hart, M., Selberg, I., Stephens, M., Swallow, S., Tarsky, S., Thomson, R. a kol: Príroda okolo
nás. Mladé letá, Bratrislava, 2000, 156 s., ISBN 80-06-01035-8
Havrančík, S. a Siklienka, R.: Živočíchy. Prírodné krásy Slovenska. DAJAMA, Bratislava, 128
s., ISBN 978-80-8136-0
Kol. autorov BirdLife International: Vták. Ikar, 2008, 512 s., ISBN 978-80-551-1754-6
Kol. autorov: Naša príroda. Živočíchy a rastliny strednej Európy. Reader's Digest Výber, 2000,
432 s., ISBN 80-88983-03-7
Korbel, L., Krejča, J. a kol.: Z našej prírody. Príroda, Bratislava, 1981, 345 s.
Mezencev, V.: Zázraky v prírode. Obzor, Bratislava, 1990, 200 s., ISBN 80-215-0114-6
Ponec, J.: Stretnutie s krásou. Príroda, Bratislava, 1988, 144 s.
Rybář, P. a kol.: Přírodou od Krkonoš po Vysočinu. Kruh, Hradec Králové, 1989, 392 s.
Stichmann, W., Kretzschmar,E.: Nový sprievodca živočíšnou ríšou. Slovo, s.r.o., Ivánka pri
Dunaji, 1998, 448 s., ISBN 80-85711-33-8
Škárka, B.: Šesť svetov živého sveta. Mladé letá, Bratislava, 1984, 160 s.
Uhlenbroek, Ch. a kol. : Život zvierat. Ikar, 2009, 512 s., ISBN 978-80-551-2050-8
Zmoray, I., Podhradský, V. a kol. : Zaujímavosti slovenskej prírody. Osveta, Martin. 1982, 368 s.
a
http://atlas.vtaky.sk/atlasvtakov.php?id=druh&num=31_22
